Kto by sa dnes dobrovoľne nechal vystaviť nebezpečnému žiareniu? Pravdepodobne nikto, no žiaľ, 26.4.1986 po nočnom výbuchu reaktora č. 4 v Černobyľskej atómovej elektrárni V. I. Lenina nemali zamestnanci elektrárne a záchranné zložky na výber. Stali sa hrdinami smutnej histórie dnešnej Černobyľskej zakázanej zóny. Hoci bola zóna kvôli vysokým hodnotám radiácie niekoľko rokov od výbuchu úplne uzatvorená, dnes sa miera radiácie drží na oveľa nižších hodnotách, vďaka čomu máme možnosť nazrieť na jedno z najmrazivejších miest tejto planéty! Zažiť túto oblasť duchov na vlastnej koži nás lákalo už veľmi dlho. Okrem toho zbožňujeme, keď majú naše cestovateľské chvíle nejakú pridanú hodnotu a preto sme oslovili cestovnú agentúru ChernobylX, vďaka ktorej sme nazreli aj do miest, kam sa bežne nedostanete a z ktorých mrazí. Ktoré to sú a ako to vyzerá, keď sa na deň ocitnete v zakázanej zóne iba vy a váš sprievodca? Mimochodom, vedeli ste, že zakladateľ ChernobylX je náš rodák Dominik Orfanus?

Jeden deň v Černobyľskej zóne

Je ráno 7:55. Pred hotelom v centre Kyjeva, v ktorom sme ubytovaní, parkuje strieborný Mercedes s logom ChernobylX. Zoznamujeme sa so sprievodcom Maxom a našim šoférom. Do rúk dostávame Černobyľské noviny, aby sme sa zoznámili s udalosťami, ktoré navždy zmenili dejiny ľudstva. Po zhruba 100 kilometroch zastavujeme na prvom checkpointe Dyatatki 30 (kontrolný bod do 30km od elektrárne), kde začína Černobyľská Exclusionzone, teda zakázaná zóna, ktorá by sa dala nazvať štátom v štáte. Platia tu isté pravidlá ako napríklad pohyb s certifikovaným dozimetrom, ktorý dostanete cestou sem, či povinnosť mať oblečené tričko s dlhým rukávom a dlhé nohavice.

Osoby mladšie ako 18 rokov majú do zóny vstup prísne zakázaný!

Všetci ostatní sa sem dostanú iba s platným cestovným pasom, so sprievodcom a špeciálnym povolením, ktoré vám dopredu vybaví cestovná agentúra. Vojaci nám kontrolujú cestovné pasy a povolenia, pretože ak sa náhodou zmýlite a pri objednávaní výletu zadáte zlé číslo pasu, na kontrolnom checkpointe máte proste smolu a do Černobyľskej zakázanej zóny vás nepustia! Prvým miestom po vstupe do zóny je mesto Černobyľ. Ide o malé mesto ležiace 130 kilometrov severne od Kyjeva, na brehu rieky Pripjať. Iba necelých 20 kilometrov severne od Černobyľu došlo 26.4.1986 v tamojšej elektrárni k výbuchu reaktora č.4, ktorý do ovzdušia uvoľnil obrovský rádioaktívny mrak. Aj napriek tomu, že bola celá okolitá oblasť po výbuchu evakuovaná, v Černobyle dodnes žije približne 150 pôvodných obyvateľov, ktorí odmietli odísť. Pre nich je tu stále v prevádzke budova pošty alebo poloprázdne potraviny. Okrem týchto obyvateľov v Černobyle prechodne žije približne 3000 ľudí. Sú to najmä vojaci, ktorí celú zakázanú zónu strážia a pracovníci elektrárne. Tí merajú mieru radiácie a monitorujú jadrové palivo, ktoré ostalo v reaktore po výbuchu. V opustených uliciach mesta nájdete okrem všade sa potulujúcich zvierat aj niekoľko pamätníkov na pamiatku obetí a záchranárov.

Radar Duga alias Ruský ďateľ

Vychádzame z Černobyľu, kde na nás opäť čaká chceckpoint s názvom Leliv (kontrolný bod do 10km od elektrárne). Na tomto mieste nás pre zmenu prezrú ukrajinský policajti. Všetko je v poriadku a tak sa z Černobyľu vydávame ďalej, kde hlboko v lesoch nájdete obrovskú pýchu Sovietského zväzu, Radar Duga. Ide o gigantický radarový systém a zároveň je to najväčšia stavba svojho druhu na svete. Druhý radar, podobný Radaru Duga nájdete vo východnej časti Sibíri. A čo vlastne robí takéto monštrum uprostred lesa? V 60. rokoch minulého storočia začali ruskí vedci a inžinieri pracovať na zostrojení obrieho radaru, ktorý by zachytil signál každej vypálenej medzikontinentálnej rakety s jadrovou hlavicou. Vypálenej či už z USA, alebo z iného "imperialistického" štátu. Radar sa podarilo zostrojiť a zrealizovať, no išlo o mimoriadne utajený projekt, ktorý ale nefungoval presne podľa predstáv inžinierov. Vydával zvuky podobné klopkaniu, vďaka čomu si vyslúžil prezývku Ruský ďateľ.

Ako sa dá utajiť najutajovanejší projekt v ZSSR, ktorý je viditeľný už z diaľky?

Ruské úrady prišli s mimoriadne jednoduchým riešením. Na hlavnú cestu medzi mestami Černobyľ a Pripjať postavili autobusovú zastávku, na ktorej je namaľovaný nádherný farebný odkaz na detský tábor nachádzajúci sa neďaleko. Takáto zastávka uprostred ničoho? Úrady ľuďom jednoducho vysvetľovali, že z tejto autobusovej zastávky odchádzajú autobusy s deťmi, smerujúce do detského tábora, ktorý sa nachádza hlboko v lese. Pochopiteľne nikdy odtiaľ žiaden autobus s deťmi neodišiel, každopádne za spôsob, ako utajiť najutajovanejší projekt ZSSR, ktorý je vysoký takmer 150 metrov a dlhý takmer kilometer, získavajú od nás ruské úrady 100 bodov. To človek nevymyslí, to je proste Sovietský zväz!

Radar Duga mal taký rozsah, že po celom svete zachytával vysielanie a signály, vrátane núdzových frekvencií leteckej komunikácie a podobne. Dokázal zachytiť dokonca signály ponoriek v Tichom oceáne! Ruské úrady pod nátlakom upravili frekvencie, no nikdy nepriznali, že takýto radar na ich území stojí. Pre domácich bol tento gigantický skvost zdrojom konšpiračných teórii, ktoré zašli až tak ďaleko, že hŕstka ľudí bola presvedčená, že je to stroj na ovládanie správania a myslenia národa, či dokonca nástroj na ovládanie počasia. Radar Duga bol oficiálne spustený v roku 1976, no o 10 rokov neskôr, po výbuchu reaktora č. 4 v neďalekej elektrárni ostal radar Duga vplyvom radiácie nefunkčný. Hoci sa úrady snažili okolie radaru od radiácie okamžite vyčistiť, hodnoty radiácie boli enormné, preto aspoň citlivé súčiastky demontovali a previezli do Moskvy. Zaujímavosťou tohto radaru je jeho cena. K radaru Duga patrila aj vybudovaná infraštruktúra, v ktorej sa nachádzali byty pre zamestnancov či budova autoškoly, kino, kultúrny dom a samozrejme škôlka a škola. Cena výstavby radaru vrátene okolitej infraštruktúry predstavovala dvojnásobok nákladov na vybudovanie celej černobyľskej elektrárne! A týmto sa počas výletu dostávame k miestu, kde sa to celé odohralo...

Atómová elektráreň Vladimíra Iľjiča Lenina

Je 26.4.1986, 01:23:05 miestneho času. Začína experiment a zároveň test nového bezpečnostného systému, no žiaľ, dochádza k prehriatiu reaktora č. 4 typu RBMK-1000. Obsluha elektrárne má pre takéto prípady k dispozícii tlačidlo AZ5 (аварийная защита – havarijná ochrana), ktoré má zabrániť akémukoľvek nešťastiu a okamžite odstaviť reaktor. 01:23:41 je tlačidlo stlačené. Žiadna odozva... V čase 01:23:46 dochádza k mohutnej explózii, ktorá navždy zmenila históriu ľudstva! Výbuch reaktora č. 4 v atómovej elektrárni V. I. Lenina v meste Pripjať sa radí medzi najväčšie katastrofy jadrového priemyslu v histórii ľudstva! Nasledovalo nekonečné úsilie a snaha hasičov, záchranárov a dobrovoľníkov zmierniť dopady tejto katastrofy, pričom väčšina z nich zahynula vplyvom radiácie zväčša do pár hodín, maximálne dní.

Celkový počet obetí tejto udalosti sa odhaduje na niekoľko stotisíc, pričom Sovietsky zväz dodnes udáva oficiálne 31 obetí!

Po úmornej práci zúčastnených sa nad miestom nešťastia musel vybudovať betónový kryt, aby sa zamedzilo šíreniu radiácie. Pôvodný betónový kryt reaktoru č. 4 sa však časom začal rozpadať a tak boli kompetentní nútení nájsť nové riešenie. Nový sarkofág v podobe obrovského oceľového krytu, ktorý dnes nad reaktorom vidíte sa umiestnil na pôvodný betónový, rozpadajúci sa kryt. Jeho životnosť je približne 100 rokov a celkovo táto stavba spotrebovala viac ako 1 miliardu Eur, pričom väčšinu finančných prostriedkov poskytla Európska banka pre obnovu a rozvoj. Černobyľská atómová elektráreň V. I. Lenina sa nachádza medzi mestami Černobyľ a Pripjať. Zastavujeme na okraji príjazdovej cesty, odkiaľ máme ako na dlani nielen nový sarkofág, ale aj okolie a okolité reaktory elektrárne. Neskôr sa presúvame k pamätníku venovanému hrdinom tejto udalosti, ktorý sa nachádza iba pár metrov pred sarkofágom. Ak máte dostatok odhodlania, ChernobylX vám dokáže sprostredkovať aj návštevu interiérov elektrárne vrátane sarkofágu. My si však interiér elektrárne nechávame na inokedy a mierime rovno na miesto, ktoré v celej Černobyľskej zakázanej zóne naháňa pravdepodobne najväčší strach a zároveň údiv.

Pripjať, mesto duchov

• Mesto Pripjať sa začalo budovať v roku 1970 ako mesto pre pracovníkov blízkej elektrárne a ich rodiny. Občianska vybavenosť bola na svoju dobu mimoriadne vyspelá, ba priam nadčasová. Mesto bolo navrhnuté pre život približne 50 tisíc obyvateľov a okrem moderných panelákov, či širokých bulvárov tu nechýbali napríklad hotel, či nadčasový dom kultúry. Škôlky, školy, nemocnica, prístav so štýlovou kaviarňou, kiná, obrovská plaváreň s niekoľkými bazénmi. Toto všetko si obyvatelia mohli užívať už pred viac ako štyridsiatimi rokmi. Až kým nenastal ten deň...
• V noci z piatka na sobotu, 26.4.1986 sa ozval mohutný výbuch reaktora č.4 v neďalekej elektrárni V. I. Lenina. Vtedy ešte nikto z obyvateľov netušil, čo sa deje. Hoci snaha vlády ZSSR utajiť akékoľvek ohrozenie trvala príliš dlho, už na druhý deň, 27.4. sa začala evakuácia obyvateľov mesta Pripjať. Bolo im povedané, že sa evakuujú na tri dni... Obyvatelia sa späť do mesta a svojich domovov už nikdy nevrátili...
• Priemerný vek obyvateľov mesta Pripjať bol menej ako 30 rokov, vďaka čomu ho nazývali mestom mladých. Mesto ale žiaľ, ako mladé aj umrelo. Malo iba 16 rokov od začiatku budovania. Po občasných rabovačkách po evakuácii, sa napokon celá zóna od Černobyľu až po Pripjať uzavrela a je strážená armádou. Preto sa celá táto zóna nazýva Exclusionzone, čiže Zakázaná zóna.
• Aj dnes, po viac ako 35 rokoch, je mesto Pripjať a blízke okolie stále zamorené, najmä céziom. Podľa výpočtov sa toto mierne zamorenie céziom stratí o 150- 200 rokov a radiácia by mohla prestať úplne žiariť o niekoľko tisíc rokov.

Miera radiácie je na niektorých miestach stále pomerne vysoká, no pre porovnanie: Dva dni strávené v Černobyľskej zakázanej zóne sa rovnajú približne 10 hodinám stráveným na palube lietadla.

Pripjať našimi očami

Po tom, ako sme nazreli do ospalého mesta Černobyľ, videli sme najutajovanejší projekt ZSSR, ktorý nebolo možné utajiť a stáli sme takmer na mieste, kde sa to celé odohralo sme úspešne dorazili na miesto, ktoré je cieľom tohto mierne rádioaktívneho dňa. Ak sa rozhodnete navštíviť mesto Pripjať, väčšinou sa prejdete ulicami mesta, uvidíte opustené budovy, sídliská a nebudete chcieť veriť vlastným očiam. My sme však mali možnosť nazrieť aj na miesta, kam sa nie každý odváži. Do interiérov budov sa v meste Pripjať chodí na vlastné riziko. Nie je to kvôli vysokým hodnotám žiarenia, ale skrz oslabenú statiku. My sme toto riziko však boli ochotní podstúpiť, pretože kde inde, ako v interiéroch bytov, školy či škôlky si uvedomíte, čo sa tu vlastne dialo? V uliciach vidíte, ako si príroda pomaly ale isto všetko berie späť, lenže vo vnútri vidíte veci, ktoré tu niekto zanechal a ostali tu navždy... Veci, ktoré niekomu patrili a ku ktorým sa už nikdy nikto nevrátil...

Dalo by sa povedať, že všetky známe a ikonické stavby mesta Pripjať nájdete na Leninovom námestí a v jeho blízkom okolí. Práve tu sa nachádza známy hotel Polissya či nadčasový Palác kultúry Energetik. Tento dom kultúry zahŕňal komplex budov, v ktorých obyvatelia našli doslova všetko, čo potrebovali. Nechýbal tu obchodný dom, potraviny, lekáreň, telocvične či kino a divadlo. Z telocvične Palácu je mimochodom krásne vidieť jedno z ďalších zaujímavých skvostov, ikonické žlté ruské koleso, ktoré bolo spolu s autodromom postavené za Palácom k blížiacim sa prvomájovým oslavám. Žiaľ, tieto atrakcie nikto nikdy nevyskúšal. Za hotelom Polissya, neďaleko rieky Pripjať nájdete štýlovú kaviareň s nádhernými farebnými vitrážami, ktorá mala na svoju dobu dosť veľký štýl. Po tom, ako prejdeme opustenými turniketmi futbalového štadióna, dostávame sa k typickému sedemposchodovému paneláku, akých nájdeme množstvo u nás aj dodnes. Náš sprievodca Max nám otvára dvere a my šlapeme sedem poschodí pešo, pretože z akého iného miesta, ako zo strechy paneláku uvidíte, ako si mesto Pripjať príroda berie späť? Okrem mesta máme na dohľad aj 3 kilometre vzdialenú elektráreň a spomínaný strieborný sarkofág. Cestou späť k autu sa ešte zastavujeme v materskej škôlke a tam to človeku pravdepodobne celé dôjde. Všetky osudy, príbehy a pocity, ktoré tu tí ľudia zanechali... A ako sa vraví, to najlepšie na koniec. Alebo najdesivejšie?

Desivé finále dňa v zakázanej zóne

Bežná návšteva nemocnice v každom z nás evokuje niečo negatívne, alebo nie veľmi príjemné. Keď ale nazriete do útrob Nemocnice MSCH-126, zvláštne pocity sa mnohonásobne zvýšia. Mnohonásobne! Hasičov, ktorí ako prví hasili vybuchnutý reaktor č. 4 v neďalekej elektrárni, zvážali práve do tejto nemocnice v meste Pripjať, pretože bola najbližšie k miestu nešťastia. Žiaľ, hasiči už boli ožiarení mimoriadne vysokou dávkou radiácie a inak tomu nebolo ani v prípade ich oblečenia. Toto oblečenie im po príchode hneď zobliekli a personál nemocnice ho nosil do miestnosti v suteréne, v ktorej sa toto kontaminované oblečenie nachádza dodnes! Suterén je nedostupný a nie je žiadna šanca sa tam dostať.

Suterén nemocnice MSCH-126 je dodnes najviac kontaminované miesto celej Černobyľskej zakázanej zóny!

Do nemocnice je vstup oficiálne zakázaný, pretože okrem toho, že statika budovy nepatrí k najlepším, je v tejto budove na viacerých miestach zvýšená miera radiácie. My sme ale na krátku chvíľu nazreli do priestorov gynekológie, pôrodnice a chirurgie. Nuž a prešli sme sa aj oddelením, v ktorom ležali už spomínaní hasiči. Toto oddelenie bolo miestom utrpenia najmä pre tzv. „prvých 28“, čiže pre hasičov a pracovníkov elektrárne, ktorí boli na mieste nešťastia ako prví. Na takomto mieste by ste iste čakali, že tu bude aj strašiť. Je pravdou, že v noci by sme tu uviaznuť rozhodne nechceli, ale jedna zaujímavá príhoda sa nám udiala aj za bieleho dňa. Počas kráčania sme zastavili, aby sme urobili pár záberov. Isto si viete predstaviť to ticho všade naokolo. Odrazu sme začuli jemné klopkanie na okno, na ktoré sme sa naraz všetci traja otočili a pozreli rovnakým smerom. Na tom by nebolo nič zvláštne, keďže vonku behali dve menšie skupinky turistov, s ktorými sme sa počas dňa stretli. My sme však neboli na prízemí! Doteraz nevieme, či sa nám to iba zdalo, každopádne nemocnica v meste Pripjať v nás zanechali mimoriadne silné dojmy. A nielen nemocnica... Po tom, ako budete opúšťať Pripjať a Černobyľskú Exclusionzone, na checkpointe Leliv ste povinný prejsť skenerom, ktorý zmeria vašu dávku radiácie. Ak je dávka v povolených hodnotách, môžete zónu opustiť, no ak by nebola, prevezú vás do nemocnice na pozorovanie a nastavia vám liečbu. Údajne sa to však stáva iba naozaj veľmi zriedka.

Celá Černobyľská Exclusionzone je pre mnohých dobrodruhov ako magnet. Prídete sem raz a chcete sa vrátiť. Znovu a znovu, pretože stále je tu čo objavovať. Ak vás toto miesto láka, ale máte isté obavy ho navštíviť, prezrite si galériu fotiek k tomuto článku. Môžete sa tak na moment ocitnúť na mieste, ktoré zmenilo svet a osudy množstva ľudí.

ČESŤ PAMIATKE VŠETKÝM OBETIAM!

V súčasnosti odporúčame zvážiť cestovanie do Černobyľskej zakázanej zóny, ako aj na Ukrajinu, pre stále prebiehajúci ozbrojený konflikt medzi Ruskou Federáciou a Ukrajinou. Ak máte záujem o informácie ohľadom návštevy, prípadne organizovania výletu do Černobyľskej zakázanej zóny, neváhajte kontaktovať agentúru ChernobylX, ktorá sídli nielen v Kyjeve, ale aj v Bratislave.