Cestovanie pred novembrom 1989

Tí skôr narodení si túto udalosť pamätajú, akoby to bolo včera a väčšina z nás, narodených po roku 1989 má určite aspoň základné informácie o čo išlo. Existuje veľa názorov na život pred a po novembri 1989. Nechceme sa zaoberať názormi a myšlienkami, či bol lepší komunizmus alebo demokracia, to nechávame na vás. Predsa len je tu jedna vec, na ktorej sa asi všetci zhodneme, že sa zmenila k lepšiemu. A tou je cestovanie. Len tak si behať medzi pyramídami v Káhire, vychutnávať chutný kebap v Turecku, piť pivko Guinness v Írsku alebo sa len tak člapkať v Indickom oceáne? Pred novembrom 1989 to nebolo také jednoduché ako dnes.

Cestovanie dnes.

Cestovanie sa v dnešnej dobe stáva akýmsi životným štýlom nielen mladých. Poznáte tú situáciu? Sedíte s priateľmi v kaviarni s telefónom v ruke, keď tu zrazu uvidíte reklamu s ponukou lacných leteniek. Začnete premýšlať. Hm, to by sa oplatilo... Pozriete približné ceny ubytovania v destinácií, kam viete lacno doletieť. Ceny ubytovania vám hrajú do kariet a pokiaľ vám to práca a účty dovolia, rezervujete letenku, hotel a máte o zábavu postarané. Tešíte sa, že uvidíte niečo nové. Alebo iná situácia. Kráčate po obchodnom dome a vo výklade cestovnej kancelárie vidíte ponuku dovolenky, ktorej je ťažko povedať nie. Vojdete dnu, pravdepodobne si zistíte základné info o termínoch či cenách a pokiaľ vám všetko vyhovuje, stačí občiansky preukaz a po podpise zmluvy sa tešíte na vysnívané a zaslúžené dni ničnerobenia. Jednoduché však? No bolo tomu tak aj pred novembrom 1989? Ani omylom!

Cestovanie kedysi.

V dnešnej dobe máme okolo seba veľa krajín, do ktorých nám pri vstupe stačí len občiansky preukaz. Krajiny mimo EÚ si od nás vyžiadajú cestovný pas a zaplatené víza. Stačí len tak málo. No zlatá komunistická éra byrokracie to tak jednoducho nevidela. Pred každým vycestovaním „na západ“ bolo potrebné absolvovať maratón vybavovačiek všemožných nezmyselných papierov. Pravdepodobne najznámejším a najdôležitejším papierom bola výjazdná doložka. Na vybavenie tejto doložky však bol potrebný cestovný pas a devízový prísľub o ktorý ste žiadali v Štátnej banke československej. Devízový prísľub je povolenie od banky na výmenu korún za valuty (cudziu menu). Znie to celkom fajn. Jedna doložka, jedno povolenie v banke a hurá za hranice. Nie, nie! V rokoch komunistických bol s dostatkom devíz pomerne veľký problém, čo vybavovanie značne predlžovalo. Ale čo ak vám predsa ostali valuty z minuloročnej dovolenky? Nič. Ich vývoz bol totiž prísne zakázaný! Neostávalo teda nič iné, ako si ich zaobstarať znovu. Dajme tomu, že snáď nám banka vydá devízový prísľub a dajme tomu, že po dlhom a neistom období získame výjazdnú doložku (na doložku sa neraz čakalo aj viac ako pol roka, nebolo však isté, že ju dostanete). Teraz máme na krku socialistický štát. ŠTB vedela o každom všetko a určite im neuniklo, že chcete vycestovať. Ak ste chceli navštíviť jeden z kapitalistických západných štátov, bolo potrebné dokázať, že vaša cesta je v súlade so štátnym záujmom ČSSR.

Jednoducho povedané, kto chcel spoznať svet mimo železnej opony, bol podozrivý.

Mohli si vás pozvať na pohovor, prípadne prehľadať byt či auto. Ak sa im čokoľvek nepozdávalo, mali ste proste smolu. Neraz sa tak stávalo, že namiesto udelenia devízového prísľubu vám deň pred odchodom prišla odpoveď „Vaša cesta nie je v súlade so štátnym záujmom ČSSR“ a docestovali ste. Prečo? Lebo režim! Ďalej, okrem doložky a devízového prísľubu z banky bolo potrebné získať výpis z registra trestov a vyjadrenie zamestnávateľa, študenti vyjadrenie školy a dôchodcovia vyjadrenie MNV (Miestny národný výbor). Muži museli odovzdať svoju vojenskú knižku o čom dostali potvrdenie a toto všetko bolo potrebné predložiť Colnému úradu.

Konečne máme všetky povolenia vybavené, máme valuty a nevzbudzujeme žiadne podozrenie v očiach štátu a sadáme do auta. Hurá, cestujeme na dovolenku ale byrokratický maratón pokračuje na hraniciach. Na pasovej kontrole je potrebné absolvovať krátku poradu, kde odovzdáme CDP (colné a devízové prehlásenie- ďalšia byrokratická nevyhnutnosť), na ktorom sú nalepené kolky. Vďaka kolkom štát vedel, že ste zaplatili poplatok za vycestovanie. Okrem nalepených papierových kolkov CDP obsahovalo zoznam cenností, ktoré s vami cestujú ako napríklad hotovosť v domácej mene (Kčs), kožuch, kožená bunda, elektronika, zlato alebo striebro... Teraz, keď už o nás štát vie naozaj všetko, môžeme konečne cestovať a užívať si dovolenku. Čo má vlastne takýto zoznam ako je CDP spoločné s vycestovaním? Čo keď náhodou „zabudnete“ nejakú cennosť v zahraničí a privyrobíte si tak? Pri ceste späť domov vám colníci na hraniciach zoznam radi skontrolovali, či ste náhodou niečo „nezabudli“. Ak ste sa v časoch socializmu rozhodli cestovať do „spriatelených krajín“ ako napríklad Bulharsko, Maďarsko, NDR či Juhoslávia (dnešné Slovinsko, Chorvátsko, Bosna a Hercegovina, Srbsko, Kosovo, Čierna Hora a Macedónsko), v podniku ste dostali odborárske poukazy ROH (Revolučné odborové hnutie), vďaka ktorým ste sa na vytúženú dovolenku väčšinou dostali. Mnoho ľudí určite lákalo spoznať svet, no zabehnúť tento byrokratický maratón okorenený režimom nebolo len tak. Netreba sa teda čudovať, prečo sa dovolenkovalo väčšinou v týchto „spriatelených krajinách“.

Ak by sme to celé zhrnuli a urobili záver, dalo by sa povedať, že aj pred Nežnou revolúciou sa dalo cestovať a dovolenkovať. Je tu ale jedno ALE! Za socializmu sa dalo cestovať. Nie kam sme chceli, ALE kam sme mohli. Jedným z často spomínaných slov Nežnej revolúcie bolo slovo sloboda. Sme vďační za vtedajšie udalosti, pretože vďaka nim, môžeme cestovať oveľa jednoduchšie a dalo by sa povedať, že aj o niečo "slobodnejšie"!